Otázky a odpovede o nás, o mne, o tom všetkom cennom, čo žijeme!
Len prežité je pochopené… A tak je to aj v prípade budovania vlastnej firmy. Doceniť rozsah úspechu, vynaloženej námahy, pádov a víťazstiev u iných môže len ten, kto si niečím podobným prešiel. S tým, čo všetko sa dá na tejto ceste zažiť, sa s nami podelí zakladateľka spoločnosti Life Up, Ľubica Takáčová.
Kde sa vzala pôvodná myšlienka Life Up a ako sa časom menila z externého pohľadu, a zároveň ako sa menila v tebe vnútorne?
Pôvodná myšlienka založenia Life Up prišla ako dôsledok uvedomenia, kto som a čo chcem, aby sa dialo v mojom živote. Ovplyvnená štúdiom humanitných vied ako na Slovensku, tak aj v Nemecku som sa dostávala k hodnotným, rozvojovým projektom. Na začiatku v Unicefe na Linke detskej istoty, kde som prvý krát pričuchla k potrebe rozvoja ľudí. Potom na Univerzite v Augsburgu, kde som sa dostala k myšlienke vzdelávania znevýhodnených skupín, až potom v klasickom korporátno – finančom sektore, kde som pracovala na odboroch vzdelávania, rozvoja a HR.
V jednom momente som si uvedomila, že keď chcem niečo rozvíjať a meniť, budem musieť ísť vlastnou cestou. Že som typ človeka, ktorý chce ísť aj niečo nové tvoriť, nielen nasledovať. Avšak z externého (ľahko naivného pohľadu) založenia spoločnosti, ktorá bude mať určité kritéria.. som sa postupne prepracovala do súčasnej podoby samoriadiaceho, funkčného tímového spoločenstva. Tak sa to menilo aj vo mne. Nemám potrebu mať ludí v spolupráci len v rovine zamestnaneckého pomeru, aj keď aj takých máme. Je to dokonca nevýhodné z viacerých pohľadov sem tam aj limitujúce. Vo mne sa menila hlavne podoba mojej role. Lepšie sa cítim v roli podporovateľky kolegov a som rada, keď ich sem tam inšpirujem nejakou skúsenosťou alebo pohľadom.
Ľudia s nami spolupracujú na projektoch, sú často na voľnej nohe, niektorí kolegovia sú len prizývaní do projektov za účelom jasne stanovenej dohody a niektorí sú len súčasťou inšpiratívnych platforiem. Tak sa to vo mne menilo aj vnútorne, z potreby niečo vlastniť a riadiť do potreby spoluvytvárať a podporovať. Nevlastním totiž „patent na rozum“. K vzájomného obohateniu sa dostávame len vtedy, keď sa viacerí spojíme a rozhodneme sa svoje „patenty“ plynúce zo skúseností aj zdieľať. Základná myšlienka Life Up je, že keď sa vzdelávame a rozvíjame, mení sa nám kvalita života k lepšiemu. Preto som pred rokmi spoločnosť takto pomenovala a to platí stále.
Kde nachádzaš motiváciu motivovat (aj samú seba)?
Otázku motivácie presmerujem viac na tému sebarozvoja a teda následne aj sebamotivácie. Myslím, že už všetci pár krát počuli a vedia, že motivovať niekoho zvonka sa dosť dobre nedá. Moje skúsenosti a prax s ľuďmi v rôznych oblastiach ukazujú, prečo vonkajšie motivačné teórie nefungujú. Rozhodnutie niekoho motivovať považujem za strastiplnú cestu plnú sklamaní. Ak aj spoločnosti alebo ľudia veria na efekt vonkajších motivátorov rôzneho druhu, zistia, že fungujú len veľmi obmedzene a krátkodobo.
Tí, čo pochopili, že nad svetom, ľuďmi a okolnosťami okolo nás sa nedá mať kontrolu, pochopili aj, že chcieť niekoho motivovať nie je reálne. Je to ako veriť, že Coperfield má skutočne magickú moc a necháva zmiznúť autá. Autá nemiznú, je to len sumár dobre premyslených a profesionálne poctivo zvládnutých vizuálných trikov. S motiváciou je tak isto. Je to sumár dobre premyslených a poctivo zvládnutých denodenných rozhodnutí a krokov.
Pre mňa je dôležitejšia téma skrytého, vnútorného zdroja energie. Či ju človek má alebo nemá. ČI u človeka existuje určitá miera vnútornej zvedavosti a ľahkého nepokoja, ktorý spôsobí, že človek začne fungovať v „samorozhodovacom“ režime a začne byť o niečo menej lenivý a o niečo viac disciplínovaný. A tiež zvedavý, čo sa stane, keď niečo zmením? Aký to bude mať efekt? Je lepšie byť zvedavý, či sa niečo podarí, ako byť presvedčený, že sa podarí a potom byť sklamaný. Mňa štartuje tiež vo veľkej miere radosť. Tá plnohodnotná energia, ktorú so sebou radosť prináša. Nemusí sa podariť vždy a všetko, ale keď dávame do situácií okolo nás hlavne pozitívný zámer sprevádzaný radosťou a hľadáme v činnostiach, ktoré robíme vyšší zmysel, veci sa dejú…:) Ľudia, ktorí pôsobia „motivovane“ nerobia nič iné, len sa snažia situáciám okolo sebe dávať zmysel a meniť svoje nevhodné návyky v správaní a každodennom živote za tie vhodnejšie. To sú ľudia, ktoré našli v sebe spúšťač sebamotivácie. A tí, ktorí tú esenciu spojenia zvedavosti, radosti a zmyslu našli – inšpirujú ostatných, ktorí chcú potom pohnúť zase sami sebou. Každý však máme svoj jedinečný zmysel,žiadny sa nedá kopírovať. To je moje vnímanie sebamotivácie, ktorá následne vedie k sebarozvoju.
Co je tvojím cielom?
Žiť život, v ktorom budem mať možnosť zažívať celé spektrum všetkého, čo život poskytuje. Žiť a pracovať tak, aby som sa každé ráno mohla pozrieť na seba do zrkadla a povedať si, že som plne v súlade s tým, čo sa udialo včera a budem spokojná aj s tým, čo sa udeje nasledujúci deň. Že rozhodnutia a kroky, ktoré robím sú sprevádzané rešpektom ako voči ostatným, tak aj voči sebe a ak tým niekomu pomôžem alebo spôsobím aj radosť, som spokojná. Sem tam sa stretávam s predsudkami, že ľudia, ktorí pracujú s inými ľuďmi majú celý svoj život zvládnutý, naplánovaný, že majú veľké ciele a celý svoj život pod kontrolou. Možno niekoho sklamem, ale ja si žiadne veľké ciele nedávam a snažím sa pracovať na zbavení sa očakávaní od okolitého sveta. To je fuška a učenie sa hodné celoživotného cieľa. Tí, ktorí hovoria, že nemajú očakávania – tak troška fabulujúJ Tiež som si zažila rôzne nečakané, náročné životné okamihy, ktoré ma naučili, že nevieme mať nad všetkým kontrolu. Aj na základe tohto poznania som vymenila ciele za vďačnosť za to všetko úžasné, čo sa mi v živote deje a je toho našťastie dosťJ
Veľmi jednoducho len robím každý deň to najlepšie, čo viem. Nedám často veciam pokoj dovtedy, pokiaľ nemám pocit, že sú kvalitne zvládnuté a pokiaľ niečo neurobím o trocha lepšie ako včera alebo deň predtým. Som rada, keď má deň zmysel pre mňa, aj pre tých ostatných okolo mňa. A keď je pri tom kus profesionality alebo dokonca aj zábava –vtedy sa splnené želania a ciele dostavia prirodzene. Prichádzajú ako následok toho všetkého, čo sme preto urobili.
Ako ťa zmenila firma a ľudia s ktorými spolupracuješ?
Kolegovia a ľudia okolo mňa sú veľmi skúsení ľudia, výnimočné a zrelé osobnosti, s ktorými mám tú možnosť a česť pracovať. Niektorých som si našla ja, lebo nás život a práca v minulosti spojila, niektorí si našli mňa a máme to šťastie, že sme si jeden druhého vzájomne vybrali. Nikto nám nikoho nepridelil. V tom je budovanie vlastného tímu a firmy veľkou výhodou. Niektorí aj odišli a ja si ich stále rovnako vážim, lebo nás všetkých nejako ovplyvnili. Rovnako nie je tajomstvom, že sme sa začali viac rozvíjať, čo môj manžel zobral niektoré organizačné a finančné veci do rúk a dal niektorým mojim myšlienkam reálnu podobu za čo som mu veľmi vďačná. Ja niekedy trocha vo svojej kreativite a nápadoch ulietavám a on mi sem tam zvykne pripomenúť realitu, čo je v ekonomicky fungujúcom svete možné. Nie sme žiadna veľká spoločnosť, sme menší tím ľudsky a hodnotovo zaujímavých osobností, ktorí vo vzdelávaní a rozvoji robia to, v čom sú dobrí a čo im robí radosť. Aj klienti a spoločnosti, s ktorými úzko spolupracujeme postupne formovali našu spoločnosť, tím a formujeme sa stále vzájomne. Ľudia okolo mňa zmenili hlavne môj postoj k budovaniu tímov a značke.
Aj keď som ju založila, už dávno netrpím sebacentrickým presvedčením, že Life Up som ja. Už dávnejšie tomu tak nie je. Life Up je každý kolega, klient a človek, ktorý sa s Life Up stretol a ktorý nejako na ten fungujúci mechanizmus zapôsobil. Ak sa niekedy udeje, že to zmení podstatu, bude to v poriadku, lebo to bude výsledok všetkých osobností, ktoré sú súčasťou a pôsobia na spoločnosť a tím ako celok. Verím, že to od základov nezmení mňa ako človeka – ženu, zmení to len nastavenie na formu spolupráce a možno na vzťahy v tíme alebo vzťahy k značke. Zmeniť znamená pre mňa takmer vždy aj zlepšiť. A to platí ako pri tých skvelých, úspešných projektoch, tak aj pri tých menej úspešných – z tých sa učíme. Z tých úspešných sa dlhodobo pozitívne dobíjame.
Čiže hovoríš, že ak niekto založí firmu, že nenesie jeho / jej pečať osobnosti? Ako to myslíš, že firma nie si ty?
Stretávam sa vo svojej praxi často s ľuďmi, ktorí založia spoločnosti, úspešné firmy s efektívne
fungujúcimi tímami, ale začnú pri určitom stupni vývoja a zrelosti mať pocit, ktorý krmí ich EGO, že firma sú oni. Ukazuje sa, že to býva najčastejšia prekážka na ceste k rozvoju spoločnosti. Deje sa to hlavne v menších firmách a celkoch. Vo väčších firmách a korporátoch sa potom zase deje, že niektorí členovia vedenia alebo aj sami tvorcovia a zakladatelia rôznych projektov sa potknú o svoj pocit moci vo vzťahu k vlastníctvu myšlienky alebo projektu. Keď pochopia, že to, čo vymysleli je len štart a to, čo sa tvorí následne je sila energie a kvality práce tých, ktorí tú myšlienku rozvíjajú… potom prestanú zavadzať na ceste rozvoja, ale stanú sa len prirodzenou súčasťou kruhu, v ktorom to všetci spoluvytvárajú. Keď sú zakladatelia tohto schopní a keď pochopia tento synergický princíp – dejú sa v tímoch a vo firmách krásne veci a ľudia sú v takýchto celkoch omnoho viac spokojní. Potom z tohto všetci profitujú a nachádzajú lepšiu kvalitu života.
Čo povazuješ za úspech?
To, keď sa niečo úspechom stane a my sme si to nevšimli a ani sme to úspechom nenazvali. To, čo začne pôsobiť na svet okolo nás a všimene si to ako úspešné až vtedy, keď to zmenilo alebo zlepšilo niekomu fungovanie alebo samotnú kvalitu života. Keď nám dojde, že sme toho boli spúšťačom alebo stojíme pri zárodku nejakej krásnej zmeny. To sa spätne dá nazvať úspechom. Odkedy totiž Feníčania vymysleli peniaze a kapitalizmus naberá na sile, považujú sa hlavne merateľné výsledky za dôkaz úspechu. Ja považujem všetky kvantifikovateľné kritéria úspechu za veľmi vrtkavé a v čase rýchlo pominuteľné. Kvalita sa meria ťažko a napriek tomu je vždy ľahko rozoznateľná a často jej dôsledkom býva úspech. Je veľa projektov alebo javov v spoločnosti, ktoré boli definované ako úspešné, aj keď ich vôbec nevieme zmerať.
Čo povazuješ za neúspech?
Keď si o niečom myslíme vo svojom malom vesmíre, že ide o úspech, len ten svet okolo nás si to nijako nevšimol a nikomu to neprináša žiadny úžitok. To považujem za neúspech. Keď sa ľudia uzavrú do svojej bublinky a nemajú potrebu rozvoja, ďalšieho vzdelávania a spoznávania sveta a ľudí v ňom. Keď chcú hlavne chápať na prvom mieste svet, hodnotiť a chápať všetkých ostatných a až potom seba. Z môjho pohľadu to funguje opačne. Je užitočné najskôr hlavne chápať samého seba, svoje potreby a pohnútky, až potom sa dá chápať tých ostatných a následne svet. Keď sa nám podarí pozrieť sa na svet okolo nás z nadhľadu, môže sa neúspech premeniť na úspech. Keď negatívny zážitok pojmeme ako najlepší zdroj učenia sa. A to platí aj pre firmy. Neúspech v projektoch a tímoch môže byť časom pochopený aj ako najcennejší zdroj budúceho úspechu, keď to všetci v tej spoločnosti prijmú ako cenný štart pre potrebu zlepšovania sa.
V čom môže práve Life Up pomôcť ľudom…
Môžeme pomôcť budovať a tvoriť platformu pre vzdelávacie projekty a rozvojové programy, ktoré zlepšujú návyky, myslenie a postoje ľudí. Nielen ja, ale rovnako skúsení ľudia v našom tíme majú veľa čo firmám a tímom ponúknuť. Ako jednotlivcom, tak aj celkom. Či skúsenosťami, koučingom, partnerským poradenstvom alebo na mieru pripravovanými workshopmi a tréningami. Veľmi si vážime, ak sme súčasťou zmysluplných projektov, kde je našou úlohou prispievať k vzdelávaniu a rozvoju ľudí nezávisle na veku alebo vzdelaní. Najviac však považujeme za prínosné to, keď sa v tomto uponáhľanom svete na chvíľku naši klienti / ľudia zastavia a zamyslia sa spolu s nami nad tým, kam ich život smeruje, ako im v tom, čo práve žijú je a ako by chceli, aby to bolo pre nich samotných lepšie. To chápem ako našu najväčšiu devízu – keď máme možnosť byť pri tom, keď ľudia prostredníctvom rozvoja a vzdelávania, či v tímoch alebo jednotlivo zlepšujú kvalitu svojho života. Takže sa vraciam vlastne na začiatok – preto sa voláme Life Up 🙂
Ďakujem! 🙂
Rozhovor vyšiel v časopise Moja Psychológia júl-august/2019
Najnovšie komentáre