[et_social_follow icon_style="slide" icon_shape="rounded" icons_location="top" col_number="auto" counts="true" counts_num="0" total="true" outer_color="dark" network_names="true"]

Nástrahy korporátneho sveta

Sloboda človeka sa rozhodovať a preberať za svoje rozhodnutia aj zodpovednosť je jeden z najvplyvnejších dôvodov kvality nášho života. A s tým súvisí takmer všetko. Od výberu životného partnera, mať, či nemať deti, žiť tu, či tam, ale tiež rozhodnutie, kde budem pracovať a čo chcem vlastne robiť?

V živote každého človeka bol niekde moment, kedy sme si museli alebo musíme položiť otázku.

Čo chcem robiť? Čo bude moje životné poslanie? Kam chcem ísť pracovať? Veľká spoločnosť, malá, mám ísť do vlastného biznisu? Pripojím sa k nejakému startupu? Chcem byť súčasťou veľkého tímu? Som viac individualista a chcem byť sám za seba? Kam bude smerovať moja pracovná alebo profesijná cesta? Veľa otázok, veľký priestor pre úvahy. A nie je to len na začiatku pracovnej kariéry. Je to aj niekoľko krát počas života.

Pohybujem sa za roky praxe v rôzne veľkých spoločnostiach, sama som bola súčasťou ako veľkého korporátneho celku, tak aj malej spoločnosti, ale zároveň som tiež majiteľom malej firmy, kde vďaka nášmu biznisu môžem vidieť a porovnať tieto veľmi rozdielne svety. Každý má svoje výhody aj riziká. Svet korporácií má svoje pravidlá a politiky, ktorým rozumejú len tí, ktorí tam pracujú dlho a ktorí sa na vytvorení rôznych skrytých, aj otvorených pravidiel podieľajú. Veľmi často sú to vysoko uznaní odborníci a ich skúsenosti a znalosti sú získané časom, o tom niet pochýb. Čo je však niekedy následkom, že ich odbornosť im nevytvára potrebu rastu v iných sférach a potrebu pohľadu na svet z inej perspektívy. Sú uznaní, majú za sebou silnú spoločnosť a často je výsledkom lojality aj rast na kariérnom rebríčku. K tomu sa pridá výborný benefitný systém a všetko natoľko zapadá a zdá sa samozrejmé, že sa človek dostane do zvláštneho stereotypu pohodlia.

Ponúknem pohľad na korporátny svet zvonka. Časom som si niektoré prejavy správania sa ľudí, ktorí sú v korporátnych spoločnostiach zamestnaní viac ako 10 rokov a ktorých prejavy sa začali nápadne podobať a opakovať nazvala „syndróm korporátneho dáždnika.“

Korporátny dáždnik je rizikový v tom, že sa pod ním môže ľuďom stať, že žijú dlhodobo v ilúzii skrytý pod silou značky. Časom prestanú vnímať, že danú pozíciu pod silnou značkou majú iba na určitý čas prepožičanú. Stane sa, že ich životná rola je rola vyplývajúca z pozície. Že kompetencie pridelené k pozícií sa im stanú poslaním a na základe pozície sa správajú potom podobne k celému okolitému svetu. Že prestanú rozlišovať, čo je pravidlo, ktoré som si prisvojil, pretože je to pravidlo firemnej kultúry a čo sú moje pravidlá vyplývajúce z hodnôt, ktoré žijem. Stereotyp prináša rôzne riziká, len niektoré si všimneme a uvedomíme si ich a niektoré nie. Je normálne, že keď dlhodobo v niečom žijeme, tak nám to vo veľkej miere formuje správanie a osobnosť celkovo. Riziko, ktoré to prináša je, že ľudia v takýchto korporátnych vesmíroch prestanú mať kontakt so sebou. Nevedia, kto sú bez pozície. S tým súvisí aj ich vnímanie samých seba. Jedným zo znakom je, že keď sa spýtate týchto ľudí na otázku, kto sú?

Tak odpovede začnú pomenovaním pozície alebo role v pracovnom prostredí. Inak seba ako človeka nevedia veľmi pomenovať.

Potom na diskusie okolo pracovného sveta prichádzajú formulácie: My to tu máme takto. Nám sa deje. U nás sa bežne… atď. Je to znakom výbornej tímovosti a príslušnosti k značke, čo je výborná správa. Čo je však podstatné, aby ten istý človek aj vedel povedať, ktoré z tých vecí sú aj o jeho vnímaní sveta.

Nedávno som prekvapila jedného klienta, keď som sa ho spýtala. Kto je to my? A kde si v tom celom ty? Najskôr prišlo prekvapenie, až po dlhšej komunikácii sme sa dostali do momentu rozlišovania. Toto je tím ľudí, ktorých mám rád a toto som v tom celom ja. Toto je firma, voči ktorej som lojálny a teší ma, že môžem robiť to, čo robím a toto sú pravidlá, s ktorými súhlasím, pretože sa mi páčia. Zároveň vidím aj pravidlá a praktiky, ktoré mi až tak veľmi nevyhovujú, ale mám teraz motívy sa im prispôsobiť. Táto schopnosť, rozlišovať čomu sa prispôsobujem, lebo firemná politika a čomu sa  neviem prispôsobiť je podstatná. A ak sa aj neviem prispôsobiť, čo s tým urobím. O aké moje životné hodnoty sa moje presvedčenie a správanie opiera?

Nech je to už akýkoľvek systém, stále by mal zostať v centre záujmu človek. Takže pozrime sa späť na človeka vo veľkej hierarchickej spoločnosti.

Čo sú syndrómy korporátneho správania?

Na začiatku ma teší, že mám dreamjob a veľa sa naučím. Keď už mám pocit, že všetko viem, tak sa neskôr veziem v systéme, pretože mi to moja pozícia dovoľuje. Vyhovuje mi sem tam si oddýchnuť a skryť sa v aktivitách a činnostiach, ktorých zmysel sa mi niekedy stráca. Mením veci len na požiadanie a tlak, inak sa radšej k veciam nevyjadrujem, pretože by mi ohrozili pozíciu. Na veľa vecí reagujem – nedá sa a neviem, lebo systém nedovolí. Systém sa aj tak nezmení. Nič iné mi nezostáva – len sa prispôsobiť. Máme to takto a to je také typické pre „našu spoločnosť“. No, čo už? Nejako bolo, nejako bude. Rád však využívam benefity spoločnosti a netajím sa tým, že k nim patrí hlavne stabilita platu, možnosti iného vyžitia, sila značky, príjemné priestory, odmeny, náhradné voľná, zdravotná starostlivosť a mnohé iné. To, že za tieto benefity musím vymeniť celkom často mnoho skutočností, ktoré ma charakterizujú ako človeka – o tom už hovorím radšej menej, prípadne vôbec. To, že to musím vymeniť za vnútornú slobodu rozhodnutí, možnosti sa vyjadriť dostatočne otvorene bez ohrozenia pozície, že si svojich kolegov nemôžem vybrať alebo ich výber ovplyvniť, o tom radšej neuvažujem. Pozícia mi niečo predpisuje a môže sa mi stať, že je tam veľa činností, ktoré mu nevyhovujú namiesto tých, ktoré by ma profesne a ľudsky rozvíjali… že za benefity vymením slobodu uvažovania o tom, kam vlastne ako človek smerujem? Ako sa chcem správať k ľuďom a okolitému svetu bez dáždnika nado mnou a sily značky, ktorú zastupujem a či mi moc v pozícii, ktorú používam vyhovuje? Alebo s tým nie som o.k. a stále môžem viesť otvorenú diskusiu plnú zvedavosti, prekvapení a niekedy aj emócií, ktoré si môžem dovoliť, pretože som človek.

A vraciam sa naspäť k podstate – kto som ako človek bez pozície, bez pomenovanej funkcie, ktorú stanovuje moc? Ako by som asi fungoval bez „korporátneho dáždnika“? Kto som hodnotovo? Prečo a či by som rovnako používal moc aj bez sily značky? Kto som mimo systém? Ako by som zvládal „nápor vetra a dažďa“ vonkajšieho sveta? Koľko som schopný sa vyjadriť otvorene a čo je vlastne môj názor na svet okolo neovplyvnený pravidlami firemnej kultúry? Aké vzťahy a kvalitu spoločenského života mám mimo firemného prostredia? Aké mám hodnoty bez tých na plagátikoch vo výťahoch alebo na chodbách „našej firmy“? A ako podľa nich skutočne žijem? Či už vo firemnom prostredí alebo mimo neho?

Na toto by Vám veľa ľudí dlhodobo žijúcich v prostredí korporátnych spoločností odpovedalo: Nerozhodujem sa vždy, ako chcem, lebo nemôžem. Jednoducho – vyššia berie!

Čo s týmto syndrómom robiť, aby som sa v tom nestratil ako človek?

Uvedomovať sa hlavne samého seba. K tomu patrí: pochopiť rozdiel medzi tým, čo mi udáva vnútorný korporátny mikrovesmír? Čo sú skutočnosti, ktoré mi v tom vyhovujú a ktoré mi nevyhovujú? Ak mi nevyhovujú – čo s nimi? Kde na to celé môžem a viem mať primerane svojej roli vplyv? Pomáha reflexia a uvedomenie, že tento vesmír je aj obmedzený priestor, ktorý môže mať veľa skreslení. Je celkom užitočné zaoberať sa tým „širším vesmírom“ okolo? Pýtať sa ľudí naokolo, ako fungujú ich firmy, ich systémy, čím žijú a ako zvládajú rôzne situácie? Vedieť porovnať a uvedomovať si výhody, nevýhody, ale aj rozdiely. Užitočným sa javia rotácie na iné oddelenie záujem o to, ako funguje firma, v ktorej pracujem ako celok. Pochopenie princípu, čo všetko ovplyvňuje zisk spoločnosti a odkiaľ sa berú peniaze, ktoré mi prídu raz za mesiac na účet? Pomáhajú tiež možnosti dlhšieho voľna (sabatical), práca v iných krajinách v rámci značky, ak im to spoločnosť umožňuje, pochopenie princípov pozície a práce iných kolegov v rámci firmy. Je užitočné mať tiež na pamäti, že firma, v ktorej pracujem je vesmír, ktorý má svoje obmedzené pravidlá a tie sa mi dlhodobo opakujú a formujú ma. Nemali by mi úplne zmeniť moje životné postoje a hodnoty. Jedným z najbohatších motívov pre udržanie nadhľadu je mať bohatší spoločenský život mimo pracovného prostredia – dodáva to tak človeku veľa podnetov z iných svetov. Pomáha to mať v rovnováhe súkromný život. Či už športy, cenné priateľstvá, vyrovnaný rodinný život obsahujúci radosť, podnety a pozitívnu energiu alebo záľuby, ktoré ma rozvíjajú ako osobnosť. Dáva to tak človeku možnosť vybalansovať svet a mať ho pestrý a podnetný. Je smutné, ak sa ľuďom stane, že ich jediným svetom je pre nich ten firemný. Z tohto smútku potom vyplýva logicky veľa strachu o stratu tohto firemného vesmíru. Býva to spojené často s manipuláciou a praktikami, pre ktoré je vo veľkých celkoch dostatočne veľa živnej pôdy. Moc a hierarchia sú aj v 21. storočí náročné dilemy a vedieť v nich plávať nie je pre jednotlivca vždy ľahké.

Firemné kultúry sa tiež v čase a v 21. storočí vyvíjajú. Či už veľká alebo malá firma, či startup alebo neziskovka, či štátna inštitúcia alebo úplne slobodné povolania – každá strana má svoje mínusy aj plusy. Spoločnosti sa menia, menia sa systémy fungovania ľudí. Niektoré moderné spoločnosti pochopili riziko hierarchických princípov vedenia a prechádzajú do iných foriem vedenia spoločností. Tzv. celostné, vedomé spoločnosti (alebo podľa prístupu p. F. Lalouxa tyrkysové), ktoré používajú iné princípy, ale o tom niekedy inokedy. 

Schopnosť kontaktu samého so sebou, sebauvedomenie a bohatosť podnetov je takmer vždy záruka životnej rovnováhy a nadhľadu. Odpovede na otázky: Kto som ako človek? Čo sú moje hodnoty? Aké pracovné prostredie najviac vyhovuje mojej osobnosti? Ako to mám? Ako to chcem mať a prečo tomu tak je? To sú otázky, ktoré si potrebujeme klásť celý život a hľadať na ne odpovede.

Zostáva to zárukou ľudského zrenia nezávisle na tom, aké životy žijeme a dozrieť do ľudskej krásy si zaslúžime každý!

Ľubica Takáčová

Článok vyšiel aj v časopise Moja Psychológia 04/2019

UŽ ODCHÁDZATE?Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

Zapíšte sa do newslettera a my Vás s radosťou budeme informovať o všetkých udalostiach v Life Up.