Často sa nám v manažérskej roli stáva, že sa ocitneme v rozhovore, ktorý nie je pre nás príjemný. Je plný emócií a dokonca sa v niektorých jeho okamihoch cítime bezradne. Nevieme ako vhodne reagovať, aby sme dosiahli to, čo potrebujeme. Často krát nie sme vôbec spokojní s jeho výsledkom. Možno aj náš partner odchádza z rozhovoru nespokojný a s nepríjemnou emóciu…
Čo robiť, ako viesť rozhovor, aby sme obaja odchádzali s konkrétnym dohovorom, s ktorým sme obaja stotožnení a ktorý prinesie práve želanú zmenu?
Môžeme napríklad začať od seba. A to možno ešte skôr, ako do rozhovoru vstúpime. Zamyslime sa, s akým cieľom do rozhovoru vstupujeme a či uvažujeme aj o cieľoch nášho partnera. Stanovujeme si určitý cieľ aj pre náš spoločný vzťah? Možno budete namietať, že vzťah musí ísť do úzadia, keď potrebujeme dosiahnuť výkon. Avšak, čo sa stane, ak uprednostníme výkon pred vzťahom? Zrejme cieľ dosiahneme, ale na úkor niekoho iného alebo na úkor nášho vzájomného vzťahu. Čo ak uprednostníme vzťah pred výsledkom? Tiež nebudeme celkom spokojní. Čo urobiť, aby sme zachovali vzťah a zároveň dosiahli výkon? Začnime postojom, že je to možné (zachovať vzťah a dosiahnuť zmenu) a stanovme si ciele týkajúce sa výsledku a tiež vzájomného vzťahu.
POSTOJ – dôležitý prvok v náročných situáciách. Náš vnútorný postoj má významný vplyv na to, ako jednáme, čo hovoríme a ako sa správame. Zároveň každý postoj má aj emočnú zložku a niekedy už vstupujeme do rozhovoru s emóciou, ktorú sme si sami vytvorili svojim vlastným postojom. Napríklad: „To si ako predstavuje zbavovať sa zodpovednosti? Idem mu to ujasniť, nech si chlapec nemyslí…“ …a sme vo svojom „príbehu“. Ten je väčšinou všelijaký, len nie objektívny a úplný. Vďaka „príbehu“ sa v nás rozvinie nepríjemná emócia, ktorá za nás preberá vedenie rozhovoru a my automaticky začneme používať niektoré z dobre známych stratégií útočných alebo únikových reakcií. Ako ale zmeniť postoj a ako ustrážiť svoju emóciu, aby vás neovládla? Skúsme si uvedomiť „príbeh“ vo svojej hlave a pokúsme sa doplniť ho o fakty. A zároveň – zisťujme, čo nášho partnera v rozhovore viedlo k jeho konaniu. S veľkou pravdepodobnosťou znie jeho „príbeh“ úplne ináč ako náš 🙂
Vnútorné postoje |
|
|---|---|
| Ten je ale divný, správa sa neprimerane.
(v tejto formulácii hodnotím) |
Jeho správanie je pre mňa otázne. Má svoj dôvod pravdepodobne, len ja ten dôvod zatiaľ nepoznám.
(v tejto formulácii uvažujem nad motívmi správania partnera a snažím sa ich zistiť, porozumieť…) |
| Čo si to dovoľuje? Ako toto môže urobiť?
(výčitka až útok) |
Nepríjemne ma to prekvapilo. Poviem mu, že sa v tom necítim dobre, čo robí a ako koná.(prejav asertivity a akceptácie) |
Tak a to sme už v rozhovore. Zisťujete, ako vníma situáciu váš partner a ako ju vnímate vy. Aby bol partner vôbec ochotný s nami hovoriť, je dôležité, aby sme boli v rozhovore otvorení – a to nielen v zmysle, že otvorene pomenujeme o čo nám ide, ale hlavne – byť otvorení voči iným možnostiam, nie iba tvrdošijne ísť za svojim. Poznáte to čaro tvorivosti? Keď idete s niečím na stretnutie a odchádzate s úplne novou kvalitou? Vaše ego sa nemusí vzpierať, že nedosiahlo svoj zámer. Oceňte ho za jeho tvorivosť a otvorenosť novému. Hovoríme vlastne o tom, že rozhovor je úspešný vtedy, keď spoločne nájdeme prienik našich záujmov a ešte úspešnejší vtedy, keď spolu vytvoríme úplne nové riešenia, ktoré vyhovujú obom stranám. Aby nám náš partner dôveroval a chcel s nami otvorene hovoriť, je nevyhnutné, aby sme mu prejavili „skutočný“ rešpekt a úctu. Čo znamená namiesto hodnotenia, útočenia, irónie, obviňovania, podceňovania použiť inú – účinnejšiu zbraň. Tou je napríklad pomenovanie, čo sa podľa vás práve v rozhovore dejea nasmerovať rozhovor na hľadanie spoločného riešenia. Napríklad: „Javí sa mi, že sa snažíme navzájom si vnútiť názory toho druhého. Mohli by sme sa pozrieť, aké riešenie bude pre nás oboch zaujímavé? V čom sa zhodujeme? “
Formulácie v rozhovore |
|
| „Nechápem, prečo si taký tvrdohlavý a nevieš pripustiť iné, ako Tvoje riešenie? Fakt nechápem, o čo Ti ide? Takto sa k ničomu rozumnému nedostaneme…“
(obviňovanie, že neporozumenie je len na strane partnera) |
„Javí sa mi, že sa snažíme navzájom si vnútiť názory toho druhého. Mohli by sme sa pozrieť, aké riešenie bude pre nás oboch zaujímavé? V čom sa zhodujeme? “
(objektívne pomenovanie, čo sa z nášho pohľadu v rozhovore deje a nasmerovanie na konštruktívnu debatu) |
| „Nie ja na ťa kritizujem ale ty ma nepočúvaš!“
(obviňovanie)
|
„Nemala som v úmysle ťa kritizovať ani sa ťa dotknúť. Chcela som si s tebou ujasniť role pri najbližšom prezentovaní.“
(pomenovanie kontrastu – čo sme nemali v úmysle a naopak, čo sme mali v úmysle svojim vyjadrením) |
Ďalšou účinnou technikou je pomenovanie kontrastu. Často sa stáva, že partner v rozhovore neporozumie nášmu zámeru správne. Vtedy môžeme použiť techniku pomenovania kontrastu. Odlíšime tak, čo sme nemali v úmysle a čo bol náš skutočný úmysel: „Nemala som v úmysle ťa kritizovať ani sa ťa dotknúť. Chcela som si s tebou ujasniť role pri najbližšom prezentovaní.“ Často je vhodné aj ospravedlnenie, to je však účinne iba vtedy, ak je myslené úprimne.
Máme k dispozícii širokú škálu zručností, ktoré nám môžu byť nápomocné v náročných situáciách a rozhovoroch. Od porozumenia emóciám, cez ich zvládanie, prácu s vlastným postojom, po účinné techniky v rôznych náročných situáciách s rôznymi typmi ľudí.
Ak sa chcete v tejto téme dozvedieť viac, zlepšiť svoje zručnosti a získať viac istoty v rôznych manažérskych rozhovoroch, odporúčame náš tréning – „Vedenie náročných rozhovorov v manažérskej praxi“ s dvoma skúsenými lektorkami, profesionálnymi koučkami s dlhoročnými manažérskymi skúsenosťami – Janette Šipkovskou a Zuzanou Broskvovou.